3.8.2018

Petra Nagyová-Džerengová (SK): „Slzy liečia. Je potrebné, aby sme všetko zlé zo seba dali von.“
Našu poslednú čítačku uzatvorila skvelá slovanská spisovateľka a kamarátka Petra Nagyová-Džerengová.  Autorka nám čítala zo svojej s názvom Manželky a tie druhé. Túto knihu venovala svojej najlepšej kamarátke, ktorá prekonala rakovinu. „Niektoré príbehy v knihe sú skutočnosťou, ktoré sa stali medzi kamarátkou a jej manželom.“ Ďalej nám Petra prezradila, že onedlho jej bude vydaná detská kniha s názvom Adam a Hanka a má rozpísaný ďalší román. „Bude to príbeh o rozvedenej ženy, ktorá absolvuje púť do Satiaga de Compostela.“ Petra len pred nedávnom takúto púť zažila. „Cesta do Satiaga de Compostela a prejsť cez 200 kilometrov pešo,  znamenalo pre mňa si vyčistiť a hlavu a uzatvoriť tak jednu životnú kapitolu.“

Sedat Demir (TR): „Keby sme mali viac času čítať, určite by sa viac kníh prekladalo a tak by sme nemali čas sa hádať.“
Z tureckej tvorby na záver nášho festivalu sme sa mali možnosť zoznámiť so Sedat Demirom. Je prozaikom, prekladateľom a vydavateľom. Večer nám predstavil so svojej tvorby knihu Malá Paríž sťažka kašle. „Zatiaľ to je môj posledný vydaný román. Celý príbeh som mál v hlave, keď som už mal dvanásť rokov. Je to príbeh troch žien, ktoré mali smolu v láske. Príbehy symbolizujú tri najväčšie turecké politické príhody. Na začiatku románu som písal o mladých mužoch, ktorým sa nedá veriť pretože majú slabosti. Majú túžbu držať v ruke celý svet, ale príbehy zrelých žien sú vierohodné. Túto knihu som mal v hlave dlhé roky, no napriek tomu som ju stihol napísať za jeden mesiac. Pri písaní tejto knihy som bol veľmi smutný a uvedomil som si, že šťastná láska neexistuje.“

2.8.2018 

Martin C. Putna (CZ): „Pozvať si profesora na čítanie je blbosť! Aj tak potom všetko len obkecáva, vysvetľuje a dáva vsuvky.“
Literárny historik, prekladateľ, moderátor a vysokoškolský pedagóg s bohatou publikačnou činnosťou, v ktorej sa okrem iného podrobne venuje českej katolíckej literatúre v rokoch 1848–1989 a kultúrnym dejinám americkej, ruskej a stredoeurópskej religiozity V Čechách je známy aj ako odporca a neúnavný kritik prezidenta Zemana. Výnimočne zaujímavá hodina s týmto autorom ponúkla okrem množstva informácií z histórie, vtipných poznámok aj chvíľku poézie. No a nie hocijakej, ale priam undergroundovej. Martun C. Putna nám zarecitoval z tvorby básnika Ivana Martina Jirouse (Magora) a aby nás ešte viac prekvapil svojim širokým záberom záujmov a daností, tak aj nádherne zaspieval. My sme sa o ňom dočítali, že od 80. rokov minulého storočia sa venoval spevu (tenor) a špecializuje sa na renesančnú a ranno-barokovú hudbu.
Tarık Tufan (TR): „Súčasný moderný život nám zatvára srdcia a izoluje nás od ostatných.“
Prozaik, esejista a scenárista s viacerými prestížnymi filmovými oceneniami. Píše príbehy cudzincov, nejde však o imigrantov, ale o ľudí, ktorí sa odcudzili sami sebe a medzi sebou navzájom. „Odcudzenie začína už v srdci človeka... a potom narastá, až po odcudzenie sa voči ostatným navôkol.“ A práve takéto odcudzenia prináša súčasná moderná doba. Ľudia sú agresívnejší, nevšímaví a necitliví. „Srdcia a mysle boli niekedy čistejšie. Teraz už ani vedci nepracujú pre ľudí, len pre biznis a politikov. Niekedy tomu tak nebolo. Ľudstvo sa podľa mňa nerozvíja, len technológie idú dopredu.“ Verí, že literatúra nás môže zachrániť, môže nám pomôcť počúvať srdce. Aké je jeho odporúčanie pre ľudí? Postaviť sa na stranu dobra a zdieľať ho medzi sebou, svet bude lepší. „Napriek rôznym jazykom, rôznym krajinám, v ktorých žijeme a rôznym vierovyznaniam, máme niečo spoločné. Bolesť, bolesť moderného človeka.“

1.8.2018

Ostap Drozdov (PL): „Nie je strašné, keď si jeden, ale keď si nula!“
„Nikdy nestrácajme šancu, aby sme nestratili šancu“, tvrdí žurnalista, moderátor s vlastnou politickou talk show (Drozdov) a autor dvoch provokujúcich románov (N.1 a N.2). Romány začal písať, lebo sa v polohe televízneho moderátora a novinára už cítil stiesnene. „Akoby som prestal patriť sám sebe.“ A keďže sa radí medzi ľudí, ktorí hlásajú provokatívne témy a zároveň je katolíkom v krajine s pravoslávnym vierovyznaním, vnútorne ho to posúva do polohy menšiny vo vlastnej krajine. Za problém Ukrajiny určite nepovažuje vojnu, naopak, myslí si, že je to jedinečná šanca ako sa definitívne odtrhnúť od všetkého proruského. „Ukrajina nevznikla vyhlásením nezávislosti (1991), ale až streľbou v Kyjeve (2013-14). Tá ju zobudila z akéhosi sna a preto až teraz sa vlastne tvorí nová Ukrajina.“ V živote sa drží akéhosi kréda: Neoplatí sa dávať krídla tým, s ktorými sa nechystáš do neba. „Do tridsiatich rokov som to robil, potom som zistil, že je to zbytočné a radšej sa obklopím ľuďmi, ktorí za to stoja, ktorí sú produktívni.“

31.7.2018

Jakub Juhás (SK): „Vždy ma zaujímali nedotknuteľné veci, to pnutie medzi realitou a fikciou.“
Kulturológ, muzikant a Lučenčan telom aj srdcom. Pôsobil v Prahe a býva v Bratislave. Rád sa ale vracia domov, aby tam počúval zvuky a sledoval všetky zmeny, ktoré sa tam dejú. Zvuky vníma ako príbehy krajiny, prírody, zvierat a ľudí. Tie experimentálne zachytáva vo svojej knižnej prvotine, Novoročný výstup na Jaseninu. Za tento falošný bedeker, hneď získal nomináciu na cenu Anasoft Litera (2017) a nám prezradil, že pôvodný zámer bol úplne iný. „Chcel som v doline zaznamenávať zvuky krajiny, nahrať rozhlasový dokument.“ Potom však skúsil experimentovať s textom a príbehy spísal. Momentálne pracuje na fiktívnom životopise maďarského básnika, o ktorom sa nevie kde zomrel, Sándora Petőfiho a tiež na projekte oživenia gotických kostolíkov na Gemeri. V prvom prípade ide o knižnú fikciu, čo by sa stalo, keby Sándor Petőfi prišiel dožiť do Lučenca. A v druhom rezonuje šťastná sedmička, sedem kostolov, sedem hudobníkov a sedem dní. Cieľom je prilákať do tejto periférnej oblasti hudobníkov, ktorí za sedem dní, pre sedem kostolov vytvoria zvukovú nahrávku vystihujúcu ducha týchto stavieb. Neskôr ich budú verejne prezentovať spolu s fotografiami, aby sa im podarilo tento krásny región trochu zviditeľniť. 
Şebnem İşigüzel (TR): „Ľudia by si mali klasiku prečítať trikrát, raz v mladosti, raz v dospelosti a raz v starobe.“
Prozaička a esejistka s prekvapivým talentom a hlbokým presvedčením, že literatúra spojuje celé ľudstvo a krajiny a že literáti sú ako jedna veľká rodina, si už prvou knihou (Do tvojho domu vstúpi Mesiac) získala veľký okruh čitateľov. Tí ale boli presvedčení, že ju nemohla napísať taká neskúsená autorka. A tak hľadali, či sa pod pseudonymom neukrýva niekto iný. Tematicky sa v tvorbe venuje najmä ženám a deťom, neprižmurujúc oči pred domácim násilím páchaným na práve nich. Aj preto je prenasledovaná a niektoré z jej diel boli úradmi zakázané. „Bola by som rada, keby som mohla písať o svojej krajine knihy s dobrým koncom.“ Či nemá strach písať o týchto veciach? "Pred 25 rokmi moju knihu zakázali a ja som aj tak ďalších 25 rokov v písaní pokračovala. Nemali by sme sa báť. V Iráne napriek tamojšej situácii a tlaku už otvorili prvé kino...“ Rada by spoznala slovenskú tvorbu a najmä tvorbu žien, aby videla ako a o čom píšu. My žiaľ rovnako, nepoznáme tú jej, škoda.

30.7.2018

Michal Hvorecký (SK): „Písanie je pre mňa najlepší relax a keďže času je málo, dovolenka je ten najlepší čas, kedy môžem prepnúť hlavu.“
Spisovateľ, publicista a prekladateľ s celou dekádou vydaných kníh. My sme sa dozvedeli, že jedenásta je na ceste. „Mala by vyjsť v budúcom roku.“ Názov autorovej, dovŕšenej “futbalovej“ jedenástky bude identický aký nesie najväčší ostrov vo Francúzskej Polynézii, Tahiti. Tentokrát pôjde o utopistický román a čitateľovi ponúkne alternatívnu históriu. A zjavne bude iný! Píše sa rok 1918, končí I. svetová vojna, v októbri však nevzniká Československo, len Česká republika. Slovensko ostáva súčasťou Uhorska a Slováci sa preto vysťahujú na Tahiti. Autor vychádza z reálnych historických udalostí, snahe M.R. Štefánika vysťahovať Slovákov na ostrov Tahiti, aby si práve tam vytvorili svoj vlastný štát. Kto do knižnice prišiel, mohol si spolu s nami vychutnať naozaj dynamickú debatu o Československu, Štefánikovi, Gauguinovi aj o pravdách, polopravdách či súčasných trendoch zámerného klamania ako súčasti verejného diskurzu. Nechýbala ani lahôdka vo forme úryvku z tejto novinky, ktorá nás patrične navnadila. Teraz neostáva nič iné, len si na ňu trpezlivo počkať. Už aby tu bola!
Hatice Meryem (TR): „Ak sa človeku niečo stane a padne dolu, potom odrazu vidí aj ostatných, ktorým sa to stane. Začne si to všímať.“
Prozaička a scenáristka, s ukončeným štúdiom ekonómie a sľubnou kariérou v banke, ktorá chcela byť niekým úplne iným. „Chcela som byť herečkou. Rodina ale rozhodla, že budem pracovať v banke.. ako moji príbuzní“ Po 3,5 rokoch z banky ušla do Londýna, aby si tam prešla rôznymi zamestnaniami (upratovačka, čašníčka, opatrovateľka detí...), aby tam veľa čítala a nakoniec aby samu seba našla v písaní. Po návrate do Istanbulu vydala viacero románov a poviedkových kníh, niektoré sa dostali i na dosky divadla. Ukážkou z humoristickej knihy, Lepšie je mať manžela ako mucha, ako byť doma bez chlapa, určite návštevníkov pobavila. A pobavila i zaujala nás tiež svojim vtipom, sršiacou energiou a bezprostredným rozprávaním, nevyhýbajúc sa citlivej téme života a postavenia žien v Turecku. Na margo toho podotkla: „V Turecku nie je problém islam, ale muž ´macho´. Ja som mala manžela ateistu, no tiež bol macho, rovnako môj otec.“ Pre tento typ muža je charakteristický pohŕdavý postoj k ženám, ktoré pre neho predstavujú len sexuálny objekt, bez duše a vlastného názoru. Tak to by sa poniektorí páni asi mali zamyslieť!?

29.7.2018

Valerij Kupka: „Báseň vnímam ako rytmus, spôsob vytvárania melódie pomocou slov.“
Narodený na Ukrajine, žije na Slovensku a pritom píše po rusky. Prečo? „Nedarí sa mi písať ani po slovensky ani po ukrajinsky. Vyrastal som na ruskej literatúre a keď píšem myslím a cítim po rusky.“ Je autorom básnických minipríbehov a zostavovateľom dvoch antológií poézie ruskej moderny a avantgardy (Ruská moderna, Ruská avantgarda). Prečo sa venuje ruskej literatúre, prečo sa mu tak páči? „Je predovšetkým najmä o človeku, zabieha hlboko do jeho duše.“ Ruskí autori ako napríklad Tolstoj, Čechov, Gogoľ či Lermontov dokázali vo svojich dielach naozaj dokonale odkryť celú dušu človeka a akoby tým otvorili Pandorinu skrinku. Ukazujú v nich najskrytejšie ľudské temno a možno preto vo veľkej miere ovplyvnili pohľad na celý ruský národ. „Ľudia by si ale mali uvedomiť, že je to o človeku, o každom človeku, v ktorom môže byť niečo anjelské aj démonické. A nie len o ruskom človeku.“
İskender Pala (TR): „Môžete byť žid, kresťan, budhista aj ateista a môžeme byť priatelia a spolu urobiť svet krajším.“
Profesor klasickej tureckej literatúry, popularizátor a milovník osmanskej poézie. Venuje sa románom s historickou tematikou, ktoré mu vychádzajú až v státisícových nákladoch. Nám predstavil ukážku z posledného románu, ktorý venoval vojne v Sýrii a nezmyselnému zabíjaniu.„Rozmýšľali ste prečo sa zabíja práve v Sýrii, Iraku, Jeruzaleme? Áno, tí čo bojujú sú moslimovia, no zamyslite sa kto na tom zarába a odkiaľ sú zbrane a guľky?“ Sú to miesta, kde žil Abrahám a ktoré si autor vybral, aby do nich umiestnil dej svojho románu. „Ide o boj tajných služieb rôznych svetových mocností a tiež najvyšších predstaviteľov náboženských vierovyznaní. Každý chce získať kamennú dosku s dôkazom o historickej pravosti ich vzniku (Islam, Kresťanstvo, Judaizmus...). „A nie je to nakoniec jedno? Všetky predsa prikazujú nezabiť, tak prečo sa na svete bojuje a zomiera?“ Záver prezrádza, že ľudstvo stále nie je pripravené dozvedieť sa pravdu. „Keby sa to dozvedeli, možno by sa bojovalo ešte viac.“ Preto sa tajné služby rozhodnú tabulu opäť a bez prečítania zakopať..

28.7.2018

Vít Kremlička (CZ): „Ja nechcem písať sebareflexiu, pretože mi to príde ako márnivosť.“
Autor mnohých zameraní. Prešiel si viacerými zamestnaniami v živote. Prečítal nám poviedku s názvom Šumavacké postrehy a legendy z knihy Amazonské medy. „K tejto knihe sa nesie zaujímavý príbeh. Pred štyrmi rokmi som sa v novinách dočítal, že v Amazonií upálili sedem ročné dievčatko,  kvôli rope. Čo ma vtedy dosť nahnevalo. Tento príbeh bol pre mňa akýsi spúšťač. Napokon som sa ozval svojej známej, ktorá mi s veľkou ochotou poslala napísané legendy z amazonských oblastí. Pustil som sa teda do prekladu. Keď som ich postupne preklad, zistil som, že tie legendy sú skôr ako obsah. Tak som im dal štruktúru. Chcel som, aby tie príbehy mali formu rozprávania.“

Lale Müldür (TR): „Poézia je mňa spôsob hľadania odpovedí.“
Autorka je najznámejšou v Turecku. Napísala 16 básnických zbierok a 1 román. Müldür tvorí melodické texty, ktoré sú tzv. kombináciou poézie a prózy. „Pri písaní prvej zbierky som nevedela, čo je inšpirácia. Keď si chodím s priateľmi posedieť alebo sa zúčastňujem besied, sa mi často stáva, že mi odrazu idú myšlienky a tak začnem tvoriť. Moji priatelia už vedia, že ma majú nahrávať. Neskôr mi nahrávku pustia a ja si všetko zapíšem.“ Počas tohto večera sme mohli byť svedkami, presne takéhoto tvorenia krásnych básni. Autorka nám na čítaní čítala básne zo svojej prvej zbierky. „Je to moja šťastná zbierka. Teraz som opäť v etape, keď znova píšem pozitívne, veselé básne.“

27.7.2018

Weronika Gogola (PL): „Keď mi zomrel otec, vtedy to bol ten okamih, kedy som si uvedomila, že už som dospelá.“
Sympatická mladá poľská autorka žijúca v Bratislave. Weronika nám predstavila knihu s názov Po trochu. Próza ma autobiografické prvky. Všetky kapitoly sú pomenované podľa hodín. Len jedenásta hodina chýba, vtedy zomrel autorkin otec. V úvode knihy sa nachádza smútočná poľská pieseň, ktorú nám autorka prespievala. „Jednou z hlavných tém v mojej knihe je smrť a spomienky. Celý príbeh sa nesie rozprávania malej Weroniky. Chôdza je pre mňa hnací stroj, keď chcem niečo napísať. Táto kniha bola najprv mojej hlave. Trvalo 3 roky, kým som ju dala na papier.“

26.7.2018

Dušan Vicen (SK): „Moja kniha je iná.“
Sympatický Dušan Vicen, ktorý nám prečítal úryvok zo svojej knihy Dotyk s absolútnom. Sám o svojej tvorbe hovorí: „Ja chcem u svojich čitateľov vyvolávať otázky, chcem aby sa pýtali. Moja tvorba je určitý typ vyhranenej literatúry, tak ako aj ja tiež mám literatúru, ktorú čítam, o ktorú sa zaujímam. V tejto knihe používam jazyk, ktorý sa bežné nepoužíva v slovenskej literatúre. Celá kniha sa nesie v duchu rozprávača, ktorý spomína na 2 ľudí zo svojho života. Sú to akési fragmenty spomínania.“

25.7.2018

Vratislav Maňák (ČR): „Sedím s kamarátmi v krčme a uprostred rozhovoru si vytiahnem papier a píšem.“ 
Mladý autor, novinár a redaktor Vratislav Maňák pomenovanie spisovateľ, nemá rád, pretože sa s ním spájajú rôzne historické udalosti. Prečítal nám jednu zo svojich poviedok Rev závojnatky z knihy Šaty z igelitu. Ďalej, úryvok z knihy Rubikova kocka. Na otázku z publika prečo písal jednu vetu 3 dni odpovedal: „Vo svoje tvorbe sa snažím o precíznosť zvoleného slova. Hľadám slová tak, aby som dostatočne vyjadril myšlienku a aby som bol spokojný s tím čo som napísal. Pri písaní knihy Rubikova kocka som váhal či tu knihu vôbec vydám. Vtedy mi pomohol môj vydavateľ, ktorý má povzbudil slovami: “Všetko od antiky cez Shakespera už bolo napísané ale to neznamená že to bolo aj prečítané.“

24.7.2018

Jerzy Kronhold (PL): „Poézia je pozvanie do tanca“ 
Poľský básnik, bývalý veľvyslanec v ČR a kultúrny atašé u nás na Slovensku nás včera vtiahol do svojej každodennej poézie, z ktorej sme sa okrem iného dozvedeli, aj to že čeština vonia po včelách a po hudbe. V diskusii porozprával o tzv. Novej vlne, ktorej bol členom a ktorá vznikla v roku 1968 tiež pod vplyvom udalostí v Československu ako protiklad k socialistickej ideológii. Jerzy Kronhold je stále plodný autor aj keď hovorí:. „ Básne sú v mojej hlave, ale písanie je proces, ktorý je veľmi náročný.“
Behçet Çelik (TR): „Ľudia, ktorí veľa čítajú sú viac empatickí.“ Touto vetou si autor hneď získal všetky prítomné knihovníčky. Majster krátkych prozaických textov nám prečítal dve poviedky a okamžite vtiahol do deja. Nielen výborne napísaný, ale aj burcujúci text s jasným posolstvom zasiahol asi každého diváka. „V mojich príbehoch sú ľudia, ktorí sa pohybujú okolo mňa. Keď píšem určite má hlavná postava niečo zo mňa.“

23.7.2018

Victoria Amelina (UA): „Mám rada knihy, ktoré majú v sebe tajomno.“ 
Mladistvá a sympatická Victoria bývala IT manažérka sa vždy cítila byť hlavne spisovateľkou. Dnes je šťastná práve v tejto svojej spisovateľskej pozícii. Predstavila nám svoj román Dom pre Doma, o rodine sovietskeho plukovníka, žijúcej v Ľvove z obdobia 90. rokov priamo v dome, v ktorom vyrastal spisovateľ Stanisław Lem. „ Bol to autor poľského pôvodu , ktorý sa narodil v Ľvove. Počas holokaustu sa pre svoj židovský pôvod musel skrývať a rodičia mu zahynuli . Po skončení vojny musel ako Poliak opustiť Ľvov, kde sa už nikdy nevrátil.“ Prostredníctvom svojej knihy ho autorka pozvala a priniesla naspäť domov, do Ľvova.
Pelin Özer (TR): “ Haiko je liek, ktorý by mal byť v lekárni.“ 
„Tí ľudia, ktorí majú v srdci tmu, by nemohli vstúpiť do tejto krásnej knižnice.“ boli prvé slová krásnej Pelin, ktorú návštevníci označili za Miss festivalu. Podobne krásne krehká je aj jej poézia, postupne nám cez ňu odhaľovala aj svoj život. Záver jej čítania patril haiko poézii , ktorá je bytostne blízka poetke , ako zdroj, ktorý sa neustále obnovuje a ako súčasť jej života, ktorou maľuje svoje básne.

22.7.2018

Dmytro Lazutkin (UA): „Tým, že som začal písať o udalostiach na Ukrajine, to ma v živote posunulo ďalej.“ Spisovateľ, ktorý od prvého momentu prejavil svoj talent a moderátorskú zručnosť, ktorú využíva v práci ako televízny novinár, športový komentátor a bývalý komentátor olympijských hier v Pekingu. Priznal sa nám, že veľkú časť svojej tvorby pozná naspamäť. „Väčšina mojich básni je o láske, o absurdných situáciách a aj o vojne na Ukrajine. Ako dobrovoľník som mal možnosť cestovať na východ a vidieť všetky veci, ktoré sa tam dejú. Preto mi to nedalo a musel som zaujať k tomu postoj prostredníctvom písania básni.“
Özgür Mumcu (TR): Vo svojej knihe opisujem stroj, ktorý prostredníctvom elektromagnetických impulzov ovplyvňuje správanie ľudí. „Cieľom môjho diela je aby na svete panoval mier a pokoj.“ Özgür Mumcu je synom v Turecku známeho investigatívneho novinára, ktorého v roku 1993 zavraždili. „Vždy v deň výročia si chodia ľudia naňho spomínať pred náš dom. Jeho smrť ovplyvnila celý môj budúci život a aj moju tvorbu.“

21.7.2018

Marián Milčák (SK): „ Tie najdôležitejšie básne si nehovoríme verbálne.“
Večer nám Marián Milčák čítal zo svojej zbierky básni Hra s hadmi a zo svojej novej zbierky, „Sú to také básne v próze. Táto nová kniha, bude trošku iná, ako sú moji čitatelia u mňa zvyknutí.“ Ďalej nám prezradil ako sa snažil si splniť svoj profesijní sen . „Vždy hovorím, že som skôr čitateľ ako autor , lebo nakoniec je to prirodzené, že človek sa naučí najprv čítať až potom píše. Ja som pôvodne chcel študovať filmovú dramaturgiu v Prahe, ale za bývalého režimu to nebolo možné. Mám bizarné zážitky z prijímacích pohovorov. Keď sme mali písať test na prijímacích pohovoroch, veľa študentov okolo mňa vybralo papier už z vypracovaným testom.“
Hayda Karatas (TR): „Písanie knihy vo väzení bolo pre mňa ako terapia. Niektorí väzni okolo mňa duševne ochoreli.“
Charizmatický kurdský autor dnes žije a pracuje vo Švajčiarsku a veľmi si váži ako tam pristupujú k emigrantom a zahraničným pracovníkom z iných krajín. Mnohých divákov zaujímal hlavne jeho ťažký osud. Keď mal 19 rokov bol uväznený na 10 rokov. Prvých 6 mesiac bol na samotke, kde ho zachránilo rozmýšľanie nad knihou a neskôr samotné písanie. „Moja kniha bola napísaná v 8 zošitov. Raz za niekoľko mesiacov, chodili kontrolovať cely. Zošity som mal ukryté medzi rôznymi knihami, ktoré sme mohli vo väzení čítať. Všetky mi zničili, len jeden jediný zošit mi nenašli a to bol piaty. Aby som oň neprišiel, tajne som dával svojmu právnikovi po jednej strane. Takto sa mi podarilo zachrániť aspoň niečo.“ Keď vyšiel z väzenia napísal román nanovo a práve z neho nám čítal krátku ukážku.V diskusii sme sa dozvedeli, že je vlastne skutočný príbeh jeho rodiny.

20.7.2018

Stanislav Rakús (SK): „Každý autor je kritikom, pretože je tak veľa zlých textov“ 
Sme veľmi radi, že opäť na MAČi bol s hrejivým úsmevom Stanislav Rakús, ktorý svojich čitateľov neustále okúzľuje nielen svojím literárnym vzdelaním, ale aj ľudsky teplým slovom. V kombinácií s moderátorkou Martou Součkovou to bol pozoruhodný stred literárnych majstrov od ktorých sa máme čo neustále učiť. Stanislav Rakús nám prezradil aj historku zo svojho učiteľského života. „Ja som ako pedagóg bol dosť lenivý človek. Mal som študenta, ktorý bol veľmi usilovný, mal záujem a chcel veľmi veľa vedieť, avšak mal problém rozlíšiť podstatné veci od nepodstatných. Zhodou náhod som sa stal konzultantom jeho diplomovej práce. Tak veľa otázok mi ten študent dával, že som mu tu prácu nakoniec nadiktoval a ako autor som mu dal za ňu známku 3. Ešte musím priznať, že táto práca sa mi veľmi ľahko písala.“
Muratham Mungan (TR): „Je jedno čo som ako autor dosiahol, stále potrebujem oči druhého.“
„Každý autor, by mal mať vlastný spôsob jazyka, ktorým píše. Dobrý literárny jazyk je ako umenie. Venujem sa rôznym literárnym žánrom. Niekedy sa cítim ako žonglér s loptičkami, ktoré keď spadnú tak ich nechám ležať. Keď príde ich čas, tak ich zozbieram. “ Spisovateľ Muratham Mungan je vzdelaný človek, ktorý si pri svojej tvorbe uvedomuje, že všetko tu už bolo v čase antiky napísané a každý autor sa musí veľmi snažiť, aby bol jedinečný. Autor nám čítal z knihy 995 kilometrov.

19.7.2018

Petra Dvořáková (ČR): „ Písať knihu je pre mňa ako byť vo svojom vlastnom svete.“ 
Sympatická a usmievavá Petra nám čítala z knihy Dediny. Snažila sa tu zachytiť typické prvky dediny prostredníctvom hlavnej postavy, miestneho mäsiara. Využila tu prvky hovorovej češtiny a literárne veľmi sviežo nám ukázala kúsok obyčajného sveta na obyčajnej dedine. „Táto kniha sa mi písala veľmi dobre. Všetko sa to začalo tým, že som si predstavila, ako pracujem v Jednote- obchode, presne v takejto dedine. Knihu som mala napísanú za 3 týždne.“
Murat Özyaşar (TR): „Keď je už 40 rokov vojna, už sa nedá byť tak smutný za ďalším človekom, ktorý zomrel.“ 
Murat je autorom kurdskej národnosti žijúci v Turecku. „Kurdský jazyk bol do roku 2000 v Turecku zakázaný. Neexistovali školy, a tak sme sa mohli učiť len po turecky. Kurdský jazyk je oproti tureckému jazyku veľmi odlišný. V akom jazyku snívate, tak ten jazyk je váš. S mojou mamou sa mi sníva po kurdský.“ Čítal nám z knihy Žltý smiech, ktorej dej sa odohráva v čase protestov. V tomto období sú v meste zatvorené všetky obchody okrem pekárne a kaviarne. Ľudia nevychádzajú aj niekoľko dní z domu. Počas týchto protestov sa stretnú dvaja muži a putujú mestom do kaviarne. Mnohé činnosti sú v tomto čase zakázané a atmosféra je až bolestne ťaživá...

Paweł Sołtys (PL): „Literatúra je ako štafeta.“
Spevák, piesňový textár a autor hudby. Pod pseudonymom Pablopavo vydal viac ako desiatku albumov. „V súčasnosti pôsobím v rôznych kapelách aj ako sólista. V jednej kapele sme 9 muzikanti, hrajúci na 15 rôznych hudobných nástrojoch.“ Nositeľ ocenenia „Paszport Polityki“ v kategórii populárnej hudby v roku 2014. Sołtysove poviedky vychádzali v literárnych časopisoch Lampa, Rita Baum a Studium. Jeho prozaický debut Mikrotyki získal Literárnu cenu Marka Nowakowského a získal nominácie na tri ďalšie prestížne ocenenia (Paszporty Polityki, Nagroda Literacka Gdynia, „Nike”).  „Literatúra je ako keby istý druh štafety, ale neviem či práve v behu. Ja som skromným debutantom. Pridal som sa do tej štafety, ale bežím pomaly. “
Necla Kelek (TR): „Veľmi dlho som hľadala samu seba.“
Nemecká sociologička, tureckého pôvodu, narodená v Istambule v roku 1957. V desiatich rokoch svojho života sa presťahovala do Nemecka. Pochádza z tradičnej anatolskej dediny, kde sa musela podrobovať prísnym zvykom anatolskej morálky. Vo svojej knihe z roku 2005 Die Fremde Braut (Cudzia nevesta) zmiešala autobiografiu, životné príbehy tureckých žien a rôzne literárne formy s výsledkami vedeckých výskumov. V svojej knihe sa zaoberá mladými ľuďmi narodenými v Nemecku, ktorí sa v separačnej fáze svojho života vydali prostredníctvom svojich rodičov v mieste ich pôvodu v Turecku za Turkyňu/ Turka a potom sa vrátili do Nemecka spolu s nimi. Kelek to ukázala na príklade "Gelin", ktorá bola z Turecka prinesená ako nevesta na dohodnuté manželstvo a nemala tak žiadnu šancu ani predpoklady na integráciu do nemeckej spoločnosti. K opísaniu tohto javu využila Kelek rozhovory s tureckými ženami, s ktorými sa zoznámila v mešitách alebo súkromne v Nemecku. Kniha získala prestížne ocenenie Cenu súrodencov Schollových. Vplyv tradícií a islamu na integráciu Turkov do nemeckej spoločnosti zároveň skúma i v knihách Die verlorenen Söhne (Stratený synovia) a Chaos der Kulturen: Die Debatte um Islam und Integration (Chaos kultúr: Debata okolo islamu a integrácie).

17.7.2018

Silvester Lavrík (SK): „Vzdelanie neznamená múdrosť, ale ani múdrosť neznamená charakter.“
Narodený v roku 1964 v Spišskom Štiavniku. Vyštudoval divadelnú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Pracoval ako divadelný a rozhlasový režisér, umelecký šéf Mestského divadla Zlín a šéfredaktor Rádia Devín. Dnes pracuje ako projektový manažér Rádia Litera a Rádia Klasika. Vydal desať divadelných hier pod názvom Hry (2007). Z jeho tvorby sú nám známe diela ako Zu, Naivné modlitby a Nedeľné šachy s Tisom. Nepíše o Tisovi priamočiaro, ale skrz Aničkin pohľad a jej neutešené rodinné zázemie – absencia otca, zlý vzťah s matkou a jej záchvaty zúrivosti ju stavali do pozície miestneho outsidera. Jediné radosti pre ňu predstavovali sesternice Alica, Sidónia a Matilda, pán lekárnik a práca pre Monsignora Tisa: „Pravdou je aj to, že som k nim tak veľmi prilipla, že by som bola pre Monsignora urobila čokoľvek. Lavrík sa rozhodol ísť v románe cestou dobových svedectiev.“ Recenzia od Daniela Heviera ml.. V najbližšej dobe sa môžeme dočkať pokračovania, ktoré sa bude venovať obdobiu po Apríli roku 1945, keď Tiso odchádza. Zároveň tento, večer Mesiaca autorského čítania bol pre Lavríka priestorom pre odhaľovanie svojich tajomstiev, o ktorých sme nevedeli. „Dlho som robil divadlo pre deti. Postupom času som už chcel nahliadnuť aj do literárnej tvorby pre deti a mládež. Ester a Albatros bola moja prvá detská kniha, ktorú som napísal pre onkologický ústav pod pseudonymom Hana Naglik. Onedlho mi vyjde ďalšia rozprávková kniha pod názov Mikuláš, Ježiško a iné komplikácie. Táto kniha bude vydaná vydavateľstvom OZ Slniečkovo.“
Saygin Ersin (TR): „Pre mňa je veľmi nudné zobrať pero do ruky a písať.“
Majster fantasy a detektívnych príbehov. Je narodený v roku 1975 v Manise v západnej Anatólií. V minulosti sa živil ako novinár. Momentálne je spisovateľom a scenáristom na voľnej nohe. Žije v Izmire. Okrem románového cyklu Yedi Kartal Efsaneleri (Legendy siedmych orlov) publikoval súbor detektívnych poviedok Emekli Polisler Lokali (Lokál penzionovaných policajtov). Vydarený a čitateľský úspešný historický román Pir-i Lezzet (Majster kuchár), v ktorom predstavuje príbeh geniálneho kuchára s „absolútnou chuťou“, ktorý dobije chýrnu kuchyňu v sultánovom paláci Topkapı a zmení osudy osmanskej ríše na sklonku 16. storočia. Celý príbeh sa odohráva v období, keď osmanská ríša mala zákony povoľujúce popravy. Kniha obsahuje klasické recepty predkov. „Milujem sa učiť a zbierať nové informácie do mojich kníh. Pred tým ako začnem písať knihu si robím prieskum, aby všetko čo je v deji bolo autentické, napríklad v tomto prípade recepty, miesto. Potom príde krutá realita, začnem písať a vtedy sa začína moja nočná mora. Aj teraz mám rozpísaný román, ktorý má 15 častí. Poslednú časť píšem už 6 mesiacov, ale verím, že raz to určite dokončím.“

16.7.2018

Daniel Majling (SK): „Humor Timravy je veľmi inteligentný, situačný,... ."
Narodený v roku 1980. Pochádza z Revúcej. Vyštudoval dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V súčasnosti pracuje ako dramaturg Slovenského národného divadla. Do osemnásteho roka života prispieval svojou tvorbou do rôznych časopisov. „To, že som prestal prispievať svojimi textami do časopisov, neznamená, že som úplne prestal písať. Počas tohto obdobia som napísal približne 1 500 strán v zmysle psychohygieny, tzv. formou denníkových zápiskov.“ V roku 2015 vydal komiksový album s názvom Rudo. O dva roky neskôr súbor poviedok Ruzká klazika. „Všetky moje poviedky majú isté realistické prvky mňa alebo mojich známych.“ Najväčšou Inšpiráciu pre Majlinga sú ruský klasici ako Dostojevskij, Tolstoj, či Toorgenef. Zároveň aj spisovatelia slovenskej tvorby ako sú Sloboda, Švantner a najmä Timrava.
Efe Duyan (TR): „Moje politické básne nie sú zamerané na propagandu, ale skôr sa v nich zameriavam na otázky, aby som zistil pravdu.“
Básnik, editor, architekt, narodený v roku 1981 v Istanbule. Vyštudoval architektúru a filozofiu. Prednáša dejiny architektúry na istanbulskej Univerzite krásnych umení Mimara Sinana. Vydal tri básnické zbierky: Sıkça Sorulan Sorular (Často kladené otázky), Tek Şiirlik Aşklar (Lásky na jednu báseň) a Takas (Výmena). Publikoval literárnovednú štúdiu o Nazımu Hikmetovi, najvýraznejšom predstaviteľovi tureckej literárnej moderny. Pôsobil ako editor v časopisoch Nikbinlik (Optimizmus) a Sanat Cephesi (Umelecký front), v súčasnosti je redaktorom časopisu Çevrimdışı İstanbul (Istanbul offline). „Veľa cestujem po svete a zúčastňujem sa rôznych festivalov a besied. Moje básne boli preložené do 25 jazykov. Z každej krajiny si beriem ako suvenír moje preložené knihy.“ Duyan do svojich básní vkladá každodenné témy ako sú životné situácie, konflikty, politika a láska. „Snažím sa svoje básne písať neobyčajnou formou.“

15.7.2018

Ľuboš Bendzák (SK): „Sloboda je voľný čas a čas je to jediné, čo vlastníme.“
Básnik a svojou poslednou knihou už aj prozaik žijúci v Košiciach, o ktorom sa hovorí, že má nepravidelnú publikačnú činnosť. Pripomeňme si jeho dielo: Básne pre Soňu Marmeladovovú (1995), Zápisky z čudného domu (2005), Vodka (2007), Vytrvalosť sivej (2010) a Pohreb andulky a iné udalosti dňa (2015), Samota je moja staršia sestra (2017). Samota je moja staršia sestra je iná. Je to próza, nečakajte však príbehy. Sú to krátke postrehy a zápisky, ktoré na seba nenadväzujú a preto ich môžete čítať v ľubovoľnom poradí. Kým básne odkrývajú autorovu dušu a city, písanie prózy ho vraj akosi oslobodilo. „Je to voľnejšie uvažovanie, väčší priestor pre uvažovanie, pre humor. Stal som sa invenčnejší vďaka nej.“ Na otázku, čo pre neho znamená šport a príroda odpovedal, že šport pre takého výbušného človeka je dobrý spôsob na prečistenie hlavy a prírodu má rád, ale radšej ju navštevuje so sprievodom. „Určite by som sa tam niekde stratil a to ma desí.“ Vraj tam nemá istoty... ako ulice, električku, lavičku... to čo pozná. Desia ho aj veľké mestá. „Nemusím bádať, cestovať, dobýjať cudzie priestory, nie som ten typ.“ Aký typ je, vie len on sám... nám sa páčil, rovnako ako jeho básne. 
Ayşegül Çelik (TR): „Poézia je najťažšie písanie, ale keď si ju zamilujete, tak v tom musíte pokračovať.“
Poetka, prozaička, dramatička, scenáristka z Izmiru, rodiska slávneho Homéra. Vyštudovala ekonómiu, divadelnú vedu a sociálnu antropológiu. Môže sa pochváliť zbierkou básní Sensizkaradadenizdüşleri (Snyomořinapevniněbeztebe) a dvoma knihami poviedok, Korku veArkadaşı (Strach a jeho priateľ) a Kâğıt Gemiler (Papierové lodičky), za ktorú získala najprestížnejšiu tureckú literárnu Cenu Yunuse Nadiho. Jej hlavnou literárnou témou sú ženy, venuje sa ich osudom a približuje čitateľovi ich neľahký život v Turecku. „Chcem, aby sa o nich spoločnosť viac dozvedela, aby ich viac pochopila.“ Dievčatá sa v ich krajine vydávajú veľmi skoro, už pred pätnástim rokom. „A to je veľký problém u nás.“ Rozdiel v písaní mužov a žien nevidí, vlastne sa nad tým doteraz ani nezamýšľala, „Teraz, keď ste sa ma takto spýtali a rozmýšľam nad tým... my ženy asi píšeme viac z vnútra.“ Okrem písania sa venuje záchrane túlavých psov a všeobecne zvieratám.

14.7.2018 

Katarzyna Boni (PL): „Cestujem, aby som spoznala kultúru ľudí, ale aj našla samu seba, kúsok po kúsku.“
Absolvovala štúdium kulturológie a sociálnej psychológie, ukončila tiež Poľskú reportážnu školu. Vo svojej tvorbe sa zameriava na Áziu. Štyri roky strávila v Japonsku, Číne a Indonézii a stále ju to tam ťahá. Na svoj pomerne mladý vek sa venuje naozaj ťažkým témam, ako osudom sýrskych utečencov či Japoncov po zemetrasení, následnom ničivom cunami a výbuchu v jadrovej elektrárni, v marci 2011 v Tóhoku. „Japonsko som navštívila tri mesiace po katastrofe a potom som sa tam vracala každý rok aspoň na mesiac.“ Predtým sa tejto udalosti média venovali vo veľkej miere, teraz akoby zabudli a odmlčali sa. O svoje živobytie a strechy nad hlavou pritom prišlo až do 500 tisíc ľudí, viac ako 8 tisíc ich zomrelo a do 13 tisíc bolo nezvestných. „Okolo 200 tisíc ľudí tam doteraz žije v provizórnych domoch. Čakajú na domy od štátu.“ Domáce stavebné firmy však aktuálne pracujú na stavbách pre olympijské hry v roku 2020, preto sa práce v tejto oblasti zastavili. Osudy kruto postihnutých ľudí ju natoľko zaujali, že tri roky po nešťastí začala zbierať dokumenty o spôsoboch ako sa dá vyrovnať s nešťastím a jeho následkami aj bez návštevy psychológa, či psychiatra. Najprv vznikali články, neskôr vyšla kniha, Workshopy smrti (česky: Absynt 2017). Tá ukrýva skutočné príbehy, skutočných ľudí a nebojí sa hovoriť i o tom, že sa tam môžete stretnúť s duchmi zomrelých...
Oya Baydar (TR): „Pravda sa nedá vidieť ani zvonka, ani zvnútra. Každý ju vidí inak... a v tom je problém."
Klasička tureckej literatúry, vyštudovala sociológiu a je držiteľkou mnohých literárnych ocenení. V šesťdesiatych rokoch bola aktívnou členkou ľavicového hnutia a Tureckej robotníckej strany. Za svoje komunistické názory sa doma stala prenasledovanou. „Keď som bola komunistkou, verila som utópii, ktorá hlásala rovnosť ľudí. Až časom som si všimla, že si to len myslíme, ale nežijeme tak. Ľudstvo na to nie je pripravené.“ Za politické presvedčenie bola uväznená, prepustená z práce a po prevrate v roku 1980 musela krajinu opustiť. „Po každom prevrate musím utiecť, alebo ma vezme polícia. A potom sa odmlčím, prestanem písať.“ Skoro dvanásť rokov žila Nemecku a určitú dobu tiež v Moskve. Práve tam ju zastihol prevratný rok 1989, v Nemecku sprevádzaný pádom berlínskeho múru. „Už som to cítila dopredu. Stále cítim, keď sa blíži niečo zlé, nejaký prevrat. Mala som skoro päťdesiat rokov a vidieť ako sa zlomí niečo ľudské, niečo osobné v čo veríte... bolo mi to ľúto. Vrátila som sa vtedy k písaniu, bola to moja terapia.“ Píše vždy o problémoch ľudí a vo svojej tvorbe preto nevynechala ani dlhotrvajúci turecko-kurdský konflikt. Netají sa názorom, že Kurdi majú právo mať svoj štát, rovnako ako všetky národy na svete. „Či by to vyvolalo iné problémy s tým spojené, tým sa nezaoberám... Právo na to majú.“ Aj pri všetkom zle, ktoré sa medzi ľuďmi deje, je presvedčená, že vírus dobra, či vírus svedomia v ľuďoch existuje. „Verím, že sa dá medzi ľuďmi rozšíriť. Pomaly, po jednom, ale ide to. A rovnako verím, že aj literatúra má tú moc šíriť ho.“ Knihy jej vyšli v tridsiatich jazykoch, žiaľ Slovenčina medzi nimi nie je...

13.7.2018

Lucie Faulerová (CZ): „Každý má v sebe predsudky a kto tvrdí, že ich nemá, ten to iba potláča.“
Vyštudovala bohemistiku,  od roku 2014 je redaktorkou časopisu Aluze. Autorsky spolupracovala na vydaní knihy Kateřiny Šedé, Brnox (cena Magnesia Litera), ktorá je akýmsi sprievodcom naprieč časťou mesta Brno. Tá sa nachádza v centre mesta. Žijú tam poväčšine sociálne slabšie rodiny, prevažne rómskeho pôvodu a tiež bezdomovci. Autorka nás upozornila, že to ale vôbec nie je sociologická štúdia o Rómoch, ale o ľudských predsudkoch a ich kritike. Nám predstavila ukážku zo svojho prozaického románu, prvotiny, Lapači prachu (2017), ktorý bol nominovaný na Cenu Jiřího Ortena a zároveň bol nominovaný na cenu Magnesia Litera v kategórii próza. Ide o román o vzťahoch, v ktorých netrpia len tí druhí. V tomto trpí hlavná hrdinka, Anna, ktorá neznáša samu seba. A zjavne pri písaní trpela aj samotná  autorka, rovnako ako jej románová postava, s ktorou priznala dosť komplikovaný vzťah. „Písala som to rok. Tri mesiace, potom som si musela dať na pol roka pauzu a oddýchnuť si od toho. A pokračovala som opäť tri mesiace. V hlave som to však mala celé tri roky.“ Autorský štýl našej hostky je prekvapivý, často opakuje vety či myšlienky. Čitateľ si na to musí najprv musí zvyknúť, aby ho to neskôr začalo baviť.  Aké sú jej ďalšie spisovateľské ambície? Pracuje na novom románe, ktorý jej opäť driemal v hlave už dlhšiu dobu. A môžeme očakávať, že to opäť raz bude niečo komplikované, niečo depresívne... Knihy tejto autorky zjavne nebudú pre každého čitateľa... 
Çiler İlhan (TR): Písanie je niečo zvláštne, keď píšete je to osamelosť, potom keď to prezentujete pred ľuďmi na festivale, už je to iné.“
Prozaička, esejistka, ktorá vyštudovala medzinárodné vzťahy a politológiu dlhú dobu publikovala len v časopisoch. Jej prvým spisovateľským úspechom bolo získanie ceny poroty v prestížnej  literárnej súťaži Yaşaru Nabima, pre mladých autorov. Knižná prvotina jej však vyšla až v roku 2006. Šlo o zbierku poviedok  Rüya Tacirleri Odası (Izba obchodníkov so snami). O štyri roky nasledoval  Sürgün (Exil), ktorý získal Cenu Európskej únie za literatúru. Pracovala na rôznych pozíciách, v súčasnosti sa živí už len písaním. „Dlho to boli len básne. Neskôr som ich pretvárala do príbehov.“ Už rok natrvalo žije v Holandsku, kam sa odsťahovala kvôli aktuálnej situácií v Turecku. „Pôvodne sme sa chceli odsťahovať, až keď bude mať dcéra osemnásť.“ Urobili tak oveľa skôr, keďže má len deväť. Priznala, že sa rozhodovala hlavou, nie srdcom. „Ešte s tým nie som v srdci úplne vysporiadaná. Nikdy som si nemyslela, že mi bude tak chýbať turecká kuchyňa a rozprávanie sa tureckým jazykom.“  Píše na základe skutočných udalostí. „Šesťdesiat percent mojich príbehov je realita, čerpám z príbehov uverejnených v novinách, samozrejme niečo zmením.“ V tvorbe sa zameriava na problémy v krajine. „Problémy sa nedajú riešiť, keď sa o nich nerozpráva. V Turecku napríklad každý deň zomrie jedna žena. Aké musí byť to číslo, aby sa stým začalo niečo robiť?“       

12.7.2018

Zbigniew Machej (PL): Náš domov (pozn. s manželkou) je tam, kde práve sme... a sme tam kde sa nám páči.“
Básnik, autor veršov pre deti, esejista a prekladateľ, tým narážal na to, že ako novinára, kultúrneho manažéra a diplomata ho to zaveje vždy inam. V 80. rokoch spolupracoval s predstaviteľmi demokratickej opozície a samizdatovými vydavateľstvami a po roku 1989 pôsobil v Medzinárodnom vyšehradskom fonde a tiež v Poľskom inštitúte v Prahe i Bratislave. Prekladá českú, slovenskú a anglickú poéziu a môže sa pochváliť prekladmi takých básnických velikánov ako Jan Skácel, Ivan Blatný a Ivan Štrpka. Okrem toho má na konte štrnásť vlastných zbierok, ktoré mu vyšli aj v češtine a slovenčine. Niet pochýb, že má autor k Slovensku blízko. Básne predniesol v slovenčine a rovnako v slovenčine pokračoval aj neskorší rozhovor s moderátorom večera Mironom Pukanom. Počas neho priznal, že obdivuje staré české filmy ako seriál 30 prípadov majora Zemana, Limonádový Joe aj zábavné kabarety s Bohdalkou či prenosy zo silvestrovských večerov... Rástol a dospieval s Československým rozhlasom a Českou televíziou, ktorých vysielanie chytali v pohraničnej poľsko-českej oblasti, kde býval. „Mali sme už aj rádio značky Tesla aj televíziu. Na tú dobu to teda bolo niečo!“ Starý otec pracoval v baniach na Slovensku a preto mal peniaze a aj prístup k takým technickým vymoženostiam. Popri tom sa naučil český jazyk. Aktuálne sa viac venuje písaniu prózy. „Viac ma teraz baví. Zdá sa mi, že už neviem písať básne.“
Haydar Ergülen (TR): „Granátové jablko predstavuje krásu a bohatstvo. Má veľa semienok, pričom každé je iné... presne ako my ľudia.“ (Vraj sa v židovskej tradícii hovorí, že každé toto jabĺčko má 613 šťavnatých semienok a tie majú predstavovať 613 prikázaní Tóry.)
Básnik a esejista, žije v Istanbule, v štvrti, kde doteraz spolu žijú moslimovia, židia aj kresťania. Živí sa vytváraním reklamných textov a vyučovaním kreatívneho písania. Doteraz mu vyšlo šestnásť básnických zbierok (napr. Şiir ve Bir - 40 a jedna báseň, Keder Gibi Ödünç - Pôžička ako smútok, Üzgün Kediler Gazeli - Gazel o smutných mačkách). Básní typu Gazel, čo je lyrická báseň o jedinom rýme, ktorá je najtypickejšia forma perzskej a tádžickej lyriky, vytvoril viacero. Význam tohto slova, gazel, ktoré má arabský pôvod, je niečo ako dvorenie a oslava lásky, no je tak pomenovaná aj básnická forma. Niektoré z týchto básní predstavil autor svojim poslucháčom. Boli venované jeho žene, niektoré tragicky zosnulému priateľovi či zabitému kamarátovi. Vyšla mu tiež celá desiatka esejistických kníh a jedna kniha pre deti. V Turecku sa venuje organizovaniu festivalov. „Ale len v dvoch mestách. Ďalšie sú v rukách moslimov... a tak sa to tam nedá.“ Vo svojich básňach rád a často využíva symboly z prírody. „Ako človek starne, stále viac si uvedomuje, že je súčasťou prírody. A vrátiť sa k prírode je ako vrátiť sa domov.“

11.7.2018

Jana Orlová & Petr Čichoň (CZ): „Fungujeme ako kontrast.“
Vyštudovali Vysoké učení technické, ona navyše Masarykovu univerzitu a Univerzitu Pardubice (historicko-literárne štúdium). On s vlastným architektonickým ateliérom a ona šéfredaktorka stránky Polipet.cz. Ona priznala, že nezvláda osobné obmedzenie v priestore a našla sa v Performence Arte. On bol pri zrode vydavateľstva a časopisu Host a považuje sa za hudobníka. Spolu tvoria pár, ktorý funguje ako kontrast, alebo extrém. Jana Orlová predstavila svoju básnickú zbierku Čichat oheň, ktorú si aj sama ilustrovala, ďalej Újedě (v preklade t.zn. surová mäsitá návnada) a aj zopár najnovších, ešte nepublikovaných básní. Petr Čichoň ponúkol ukážku z románu Slezský román, v ktorom vraj sympatizuje s nacistickou estetikou. A keby u nás existovala literárna recenzia, tento román by mu pravdepodobne vôbec nevydali. V časoch hlbokého socializmu, by možno čelil aj trestnému stíhaniu. Hlavnou postavou knihy je historik architektúry, Martin Klučka, ktorý píše vedeckú prácu o nacistickej architektúre a o esesákovi Hansi Kammlerovi, projektantovi vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau. Pôvodne sa autor chcel viac venovať histórii architektúry, zistil však, že sa mu nepodarí získať dosť relevantných informácii, ktoré by vo svojom diele mohol použiť. Používa však dosť miestneho dialektu, ktorým ešte hovorí generácia jeho rodičov. Žiaľ je asi poslednou generáciu, ktorá ho ovláda, mladou generáciou nárečie vyhynie.

Aslı Perker (TR): „Strávila som detstvo v kuchyni a zistila som, že všetky naše zmysly sú v kuchyni aktívne. Moje knihy vznikajú práve tam.“
Prozaička, novinárka a editorka, ktorá vyštudovala amerikanistiku. Pracovala pre týždenník Aktuálne správy, denníky Radikal a Sabah (Ráno) a pôsobila aj v New Yorku. Aktuálne je šéfredaktorkou vydavateľstva Beyaz Baykuş (Biele slová). Na svojom konte má spolu päť románov, no s jej menom sa najviac skloňuje román Suflé. Bol vydaný až v dvadsiatich troch jazykoch a zaoberá sa zmyslom rodiny, starnutím aj smútkom. Prikorenený je vôňou chutného jedla, ktoré spája tri hlavné románové postavy. Všetky tri prežívajú ťažké životné obdobie, sprevádzané chorobou a blízkosťou smrti. Spája ich kniha receptov, podľa ktorej varia. Prečo názov Suflé? Nie je to len úžasný francúzsky čokoládový dezert, ale v románe funguje aj ako metafora, akési vyjadrenie sklamania. Dezert má síce naozaj jednoduchý recept, napriek tomu sa pomerne ťažko pripravuje. A naozaj, nie zakaždým sa kuchárovi podarí. Často pri ňom zažívame sklamanie, keďže očakávaný efekt, s chutnou, tečúcou čokoládou sa nám nedostaví. Autorka vraví, že aj život je taký. „Recept na život tiež máme v rukách a tiež sa ťažko varí. No kým kuchár z nepodareného suflé môže urobiť svoju špecialitu... akési obrátené suflé, život obrátiť nevieme.“

10.7.2018

Murat Uyurkulak (TR): „Pokiaľ knihy privedú ľudí na okamih k zamysleniu, už to samo o sebe je veľkolepé.“
Prekladateľ, novinár, vydavateľ, politický aktivista a tiež prispievateľ nezávislého denníka Birgün s neukončenými štúdiami práva a dejín umenia. Za nás, palec hore! Jednoznačne zaujímavý autor, ktorý predal už do 250 tisíc výtlačkov svojich kníh. Okrem politickej angažovanosti za práva Kurdov a ďalších národnostných menšín v Turecku sa tiež zasadzuje za práva žien. Netají sa názorom, že tresty za násilie na ženách sú u nich príliš nízke. „Myslím si, že by mali byť oveľa prísnejšie.“ Jeho knihy neľútostne kritizujú armádu a utlačovanie Kurdov, o ktorom sa posledných desať rokov hovorí oveľa viac. Čitateľov o niekoľko desaťročí pretrvávajúcom turecko-kurdskom konflikte oboznamuje prostredníctvom pôsobivých románov, Tol (Zlosť) a Har (Žiar). Prezentovanie názorov neostalo nepovšimnuté a ušiel sa mu päť ročný podmienečný trest. Na otázku, či nikdy nezvažoval odísť do exilu a písať odtiaľ odpovedal: „Keby ste sa ma na to opýtali pred piatimi rokmi, odpoviem nie. Ale teraz, ak by mi hrozil nejaký tvrdší trest, odišiel by som. Zatiaľ som však rozhodnutý písať a podporovať demokraciu doma.“

9.7.2018

Michal Viewegh (SK): „Čomu sa dokážeme zasmiať, to dokážeme prekonať.“
LitPark praskal vo švíkoch. Dôvodom bola autorská čítačka jedného z najpopulárnejších a najvydávanejších českých prozaikov, Michala Viewegha. Ani sa tomu nedivíme, veď Vieweghov humor sa páči a na besedách s ním sa človek vždy pobaví. My sme sa včera bavili pri ukážke z jeho najnovšej knihy, Muž a žena, z ktorej vanie silne autobiografický podtext. V radoch čitateľov sa nájdu i jeho kritici. No čo už, tak to skrátka chodí. Pravdou je, že nie každému sa páčia rovnaké knihy, nie každému sa páči rovnaký humor a pripusťme si, možno ani každý nedokáže pochopiť, čo by sa za ním niekde hlbšie mohlo ukrývať. Tridsať vydaných kníh, preložených do viac ako dvadsiatich jazykov a viacero z nich bolo aj zdramatizovaných alebo sfilmovaných, však potvrdzuje, že sú obľúbené a vyhľadávané. Dostalo sa im aj viacero ocenení (napr. Cena Jiřího Ortena, ocenenie Magnesia Litera). Tak, nech si každý urobí svoj vlastný názor, napríklad ako jeho deti. „Keď dcéram poviem ako som niekedy písal v kuchyni na písacom stroji a chyby po sebe opravoval takým bielym pásikom, myslia si, že žijú s Marťanom.“
Gaye Boralioğlu (TR). „Sme zvláštna krajina, ktorá ostala medzi Východom a Západom. Nikdy sme nezabudli na Východ a neprestali pozerať na Západ.“
Tentokrát sme sa stretli s prozaičkou a scenáristkou žijúcou v Istanbule, ktorá sa snaží hľadať slová v obkľúčení pravdou a klamstvami a netají sa obavami, čo prinesie zajtrajšok. Píše o obyčajných ľuďoch s neobyčajným životom a rozpráva o zložitej, a to nielen pre spisovateľov, domácej situácii. So smutným výrazom pripúšťa silnú autocenzúru u väčšiny ich ľudí. Čo si myslí o svojej krajine? Pokladá ju za zvláštnu tým, že ostala niekde medzi východom a západom. „Verili sme, že sme most medzi východom a západom, ale teraz to vyzerá, že sme len čierna diera.“ No čo vy na to? Nepripomína Vám to tak trochu naše milé Slovensko? „Krajina akoby strácala svoju farebnosť a chodí sem menej turistov zo západu“, vidí autorka zmeny aj priamo v uliciach Istanbulu. Potešenie nachádza v písaní a netajila sa ani radosťou, že aktuálne môže čítať zo svojej knižnej novinky, ktorá len len čo stihla vychladnúť... má len štyri mesiace. Ukážka, ktorú nám z nej prečítala, mala síce smutný charakter, ale uistila nás, že celá kniha takáto určite nie je. Vraj okrem iného ukrýva aj lákavé orientálne vône tureckých jedál, ktoré čitateľovi predkladá v tradičných receptoch, pričom tri až štyri sú vraj priam historické. Škoda, že túto knihu zatiaľ nemôžeme “ochutnať“ v slovenskom preklade...

8.7.2018

Gökçenur Ç. (TR): „Každá báseň môže zmeniť pohľad na jazyk... a ten môže zmeniť veľa. Myslím, že každá preto dokáže zmeniť svet.“
Je jedným z najprenikavejších básnických hlasov súčasnej tureckej literatúry. Žije v Istanbule, kde vyrástol aj vyštudoval. Živí sa ako (elektro)inžinier. Ako súvisí jeho práca s básnickou tvorbou? „V básni aj v inžinierstve musí existovať najprv štruktúra. Pokiaľ si ju vopred nevytvoríte, nemôže nič vzniknúť. A ani báseň, ani elektrinu, s ktorou pracujem, neviete fyzicky uchopiť.“ Autor publikuje od devätnástich rokov a knižne potom debutoval až v tridsiatich piatich. Jeho básne, ktoré lavírujú na pokraji lyriky, piesne, básne v próze či pamfletu, zhrnul do piatich zbierok. Často sa v nich opakujú symboly ako ruža a zvieratá, napríklad taký kôň či vlk. "Ruža má blízko k Bulharsku odkiaľ pochádza moja matka a je to zaužívaný symbol osmanskej poézie. Zvieratá, tie vždy v našej krajine a v živote ľudí zohrávali veľmi dôležitú úlohu." Popri vlastnej tvorbe prekladá z angličtiny, pričom uprednostňuje amerických autorov. Prečo? „Lebo sa mi viac páčia. Anglická literatúra je veľmi tradičná, tá americká je však zmesou rôznych kultúr a to sa mi na nej páči.“ Návštevníci ocenili všetky básne úprimnými slovami chvály a tak aj toto stretnutie dopadlo jednoducho na výbornú.... pre obe strany :-).
Alena Mornštajnová (CZ): „Verím, že každá kniha má niekde svoj čas, miesto a aj čitateľa.“
Narodila sa vo Valašskom Meziříčí, vyštudovala angličtinu a češtinu. Pôsobila ako učiteľka anglického jazyka a prekladateľka. Dospela však do štádia, kedy toho už bolo na ňu priveľa, preto učiteľstvo nechala. Aktuálne sa venuje už len literatúre. Pri prekladateľstve zotrvala, od začiatku ho považovala za dobrú cestu ako sa naučiť písať. Doteraz vydala tri úspešné romány (Slepá mapa, Hotýlek, Hana) a jednu detskú knihu (Strašidýlko Stráša). Moderátorka večera, Klára Kernerová, jemne poznamenala, že tie začali vychádza až v zrelom veku autorky. My si myslíme, že nám, čitateľom, stálo za to, počkať si na nich. Veď autorka za nich získala hneď viacero nielen nominácií ale aj ocenení (Kniha roku 2017, Novinka roku 2017, Cena Česká kniha 2018, Študentská cena Česká kniha 2018). A vraj sa už môžeme tešiť i na ďalšie knižné novinky. Síce sme sa nedozvedeli aké, keďže to autorka nechcela prezradiť. No nevadí, my si počkáme. A nám, detským knihovníkom, stačí aj prísľub, že s tvorbou pre deti tiež neskončila. „Nikdy som si nemyslela, že napíšem niečo pre deti. Teraz som však prišla na to, že sa mi to vlastne veľmi páči a určite v tom budem pokračovať.“ Knihy pre mladšie vekové kategórie jej totiž pomáhajú odľahčiť dušu od všetkých ťažkých tém, ktorým sa vo venuje v “dospeláckej“ literatúre.

7.7.2018

Jana Bodnárová (SK): „Som extrovert aj introvert. Ak vo mne práve prevláda extrovert, píšem prózu, ak introvert, je to poézia."
Sobotňajší večer v LitParku patril naozaj umeleckej duši. Svojim čítaním nás potešila poetka, prozaička, esejistka, autorka divadelných a rozhlasových hier, ktorá okrem iného, a to nás v knižnici zameranej na mladého čitateľa teší možno najviac, píše krásne knihy pre deti a mládež (Barborkino kino, Dievčatko z veže...). Keďže však ide o festival venovaný tvorbe pre dospelých, prečítala nám ukážku zo svojho rukopisu venovanému dospelému čitateľovi. „Kniha bude o hľadaní cesty v umení a to aj za cenu obetí. Bude sa volať Koža a možno vyjde tak o rok, možno o dva roky, keďže mi do konca roka ešte vydajú inú knihu.“ A my sme sa hneď dozvedeli, že v prvej časti pripravovanej tohtoročnej novinky nájdeme minimalistické príbehy o nociach a v tej druhej, nás pohltí príbeh o starej žene, ktorý čitateľovi predostrie starobu a potrebu byť a zostať milovaným. Ak dobre rátame, bude mať autorka na konte už viac ako dvadsať kníh. Určite budú pribúdať i ďalšie, na ktoré sa budeme vždy veľmi tešiť.
Gonca Özmen (TR): Hudba a poézia sú ako sestry, veď majú historickú zviazanosť.“
Z upútavky na túto tureckú poetku sme sa dozvedeli, že už vo veku osemnásť rokov, kedy knižne debutovala, jej oslnivý talent vyvolal vlnu nadšených ohlasov. Musíme priznať, že aj naše publikum podľahlo jej talentu a rovnako jej oslnivému, bezprostrednému a podmaňujúcemu prejavu. K tomu určite v nemalej miere prispeli aj hudobné ukážky. Autorka priznala, že pôvodne chcela byť speváčkou. A keďže sa jej túžba nesplnila, zvykne hudbu využívať aspoň ako súčasť svojej poézie. Niekedy len ako pozadie pri prednese, inokedy svoje básne naspieva. Rada však využíva aj rytmiku napríklad detských vypočítavaniek či riekaniek, ktoré sme si rovnako mohli vypočuť. Zneli veselo a zábavne, no my by sme si na nich určite naše jazyky polámali... Náš tlmočník, pôvodom Macedónec (Turek), ktorý vyrastal už na Slovensku, s nimi ale problém nemal. Hostku bez problémov napodobnil a dokonca, pre radosť publika, aj čosi pridal :-) . Stretnutie vo viacerých veciach potvrdilo, že naše národy majú veľa spoločného. „Chyba je, že tak málo o sebe vieme. U nás vaša literatúra v prekladoch vôbec nevychádza. Ja by som tak rada vedela, o čom a ako píšu moji rovesníci tu na Slovensku, v Česku, Poľsku...“ Možno sa ale teraz táto skutočnosť zmení. „Myslím, že je rad na nás, aby sme teraz my v Turecku privítali vašich spisovateľov a vypočuli si vašu literatúru. Organizátori festivalu majú o to záujem a rovnako aj my.“ Možno teda o rok bude usporiadateľských krajín už päť.

6.7.2018

Ayfer Tunç (TR): „Internet je revolúcia roku 2000, ktorá zmenila túto generáciu.“
Prozaička, autorka rozhlasových hier a scenáristka napríklad aj tureckého romantického seriálu Tisíc a jedna noc nepíše úplne o všetkom, čo sa v Turecku deje. „Venujem sa viac filozofii a hlbším myšlienkam. Zameriavam sa na všeobecné problémy, ktoré trápia rovnako ľudí v Turecku ako aj inde vo svete. Láska a smrť, tie sú všade rovnaké.“ Najúspešnejším dielom, s ktorým uspela najmä u staršej generáciu (bola preložená vo všetkých balkánskych krajinách), je určite kniha s názvom, Ak proti tomu nič nemáte, zastavia sa u vás moji rodičia. Ide o satirickú štúdiu života v Turecku v sedemdesiatych rokoch. „Opisujem tu napríklad hry, ktoré sa vtedy bežne hrali deti na uliciach, ako sa napríklad vítali hostia, ako vyzerali v tom čase naše kúpeľne. Aj to že v roku 1970 ešte neboli televízory, tie prišli tak v roku 1972-74... a aj to čiernobiele. Moju knihu si obľúbili starší ľudia, ktorí sa prostredníctvom nej mohli vrátiť do svojho detstva.“ Poslucháčom prečítala úryvok zo svojej dvojdielnej knihy. Kým prvý diel napísala z pohľadu muža, zomierajúceho na genetickú poruchu zdedenú po matke, ten druhý, z pohľadu ženy utekajúcej pred vlastnou rodinou, ktorá ju psychicky týra a finančne vykorisťuje. Autorka sa zaoberá vzájomným vzťahom dvojice, ktorý je hneď od začiatku zaťažený ich neľahkými životnými bremenami. „Riešila som otázku dvojice, ktorá zvažuje, či ísť do vzťahu bez budúcnosti a s vedomím, že ublížime práve tomu, ktorého milujeme...“ Smutné čítanie...
Juraj Červenák (SR): „Mám rád oddychové žánre, veľa čítam a aj takú papierovú kovbojku zo stánku som schopný prečítať.“
Spisovateľ a publicista, autor zhruba dvadsiatich kníh historickej fantasy s presahom do historicko-dobrodružného románu sa včera v LitParku predstavil pred naozaj bohatým publikom. Niet divu, veď patrí medzi najvýraznejších autorov tohto žánru nielen u nás, ale aj v Česku. Aj preto si včerajšie osobné stretnutie s ním fanúšikovia jednoducho nedali ujsť. Odmenou za účasť a zároveň hodením akejsi návnady, bolo čítanie ukážky z pripravovaného piateho, záverečného dielu série, Kapitán Báthory. Ten ponesie názov Hradba západu a jeho vydanie je naplánované už na október 2018. Určite poteší nielen všetkých jeho obdivovateľov, ale rovnako i milovníkov histórie, keďže tomto diele jej bude naozaj neúrekom. Autor priznal, že poctivo študoval nielen zápisky dobových kroník, ale tiež napríklad históriu fungovania tureckých vojsk či vývoj a používanie zbraní vojakov Osmanskej ríše a Uhorska. „Najviac ma asi bavia také drobnosti, zaznamenané úkazy a zázraky, ktoré sa nejako vymykajú. Použil som napríklad zatmenie mesiaca, aj takú informáciu, že nič sa nedialo lebo pršalo.“ Skrátka, čo ho zaujme, to bravúrne vloží do svojho príbehu a my veríme, že nový diel Vás zaujme rovnako ako nás toto včerajšie rozprávanie a čítanie. Ďakujeme!

5.7.2018

Ivana Dobrakovová (SR): „Nepovažujem knihu za svoje dieťa“ 
Trojnásobná finalistka literárnej ceny Anasoft litera (za dve knihy poviedok Prvá smrť v rodine a Toxo a za román Bellevue), v rokoch 2007 a 2008 získala za svoju tvorbu hlavnú cenu v súťažiach Jašíkove Kysuce a Poviedka. Momentálne žije v Turíne. Pred návštevníkmi festivalu o sebe prezradila, že sa pri písaní baví a so svojimi knižnými postavami si nikdy nevytvára blízky vzťah. Dozvedeli sme sa však aj to, že v poslednom čase sa už tak nezaoberá témami o psychických poruchách ako doteraz a ani tým kde je vlastne doma. „Moja sestra vraví, že mám dva domovy, Bratislavu a Turín. Ja, že ani jeden.“ Táto sympatická mladá žena okrem písania prekladá pre slovenského čitateľa obľúbenú taliansku autorku Ellenu Ferante (Neapolská sága). „Obdivujem ju pre jej odvahu písať o veciach, ktoré si iní ľudia nedokážu priznať." A prečo sa sama venuje takým ťažkým témam a prečo v jej textoch vystupujú ľudia s rôznymi obsesiami či telesnými postihnutiami? "Asi preto, že je toho v súčasnom svete čoraz viac. Máme sa tak dobre, že už pomaly všetci trpíme nejakou obsesiou.“ A aký má pre nás všetkých odkaz? Možno taký, že netreba brať návykové látky, ale radšej  si dopriať písanie...
Nedim Gürsel (TR): „Myšlienky a názory sú v Turecku limitované“ 
Turecký prozaik, esejista a literárny vedec, ktorý má na konte cez 20 kníh a ktorý za jedno zo svojich diel obdržal to najvyššie turecké literárne ocenenie, Cenu Ústavu pre turecký jazyk to ale vôbec nemá ľahké. Po uznaní a ocenení, ktoré získal ako 24 ročný, sa všetko zmenilo. V jeho krajine sa stal prenasledovaným autorom a čelil až trom dosť závažným obvineniam. Urážka tureckej armády (zbierka Príliš dlhé leto), šírenie pornografie (Kniha žien) a hanobenie náboženských hodnôt ľudu (Allahove dcéry). Od roku 1980, kedy sa v Turecku odohral prevrat a na hercov, spisovateľov a umelcov bol vyvíjaný tlak, sa rozhodol natrvalo usadiť vo Francúzsku. Momentálne žije v Paríži, kde prednáša o súčasnej tureckej literatúre. Priznal, že domov sa už síce odvážil vrátiť, ale stále vraj riskuje. Zjavne to, že bol všetkých obvinení zbavený záruku slobody nedáva a mohol by opäť čeliť novému obvineniu aj uväzneniu. No a čo si myslí o svojej domovine? „Turecko akoby vždy robilo dva kroky dopredu a jeden dozadu.“ Vraj sa tomu hovorí stáť a zároveň nestáť... a je tomu tak už od trvania Osmanskej ríše. Výstižná veta!

4.7.2018 sme už aj v Košiciach prestrihli pomyselnú pásku letného literárneho festivalu Mesiac autorského čítania 2018.
Svojim príhovorom ho tvorili viceprimátorka Mesta Košice, Renáta Lenártová a riaditeľka Knižnice pre mládež mesta Košice, Iveta Hurná, aby na ňom hneď prvý večer privítali literárnych hostí: umelca mnohých tvárí, prozaika, básníka, režiséra, hudobníka a skladateľa, Tunu Kiremitçi z Turecka a Witolda Szabłowského, publicistu a reportéra, dlhoročného prispievateľa denníka Gazeta Wyborcza z Poľska.

Witold Szabłowski (PL): „Nemôžete sa naučiť písať, buď to viete, alebo neviete.“  
Vo svojej ukážke predstavil úryvok zo zbierky reportáží Vrah z mesta marhúľ. Tá získala Cenu Beaty Pawlak, bola ocenená britským PEN klubom a zároveň v USA ju vyhlásili za jednu z najvýraznejších prekladových titulov (r. 2013). Keďže tento autor určitú dobu žil a predtým aj študoval v Turecku, návštevníkov samozrejme zaujímalo ako sa tam dostal a aký je jeho vzťah k tejto orientálnej krajine. „Šiel som sa prihlásiť na študentský pobyt, len trochu neskoro...“, poznamenal s úsmevom autor. „Takže už nebolo veľmi z čoho vyberať.“ Vybral si, pre neho, neznáme miesto, o ktorom vlastne až doma zistil, že sa nachádza v Turecku. Nakoniec to ale vôbec nebolo sklamaním. „Našiel som tam úžasných ľudí a úžasnú krajinu s úžasnou kuchyňou.“ Po absolvovaní študentského pobytu potom robil všetko pre to, aby sa tam opäť mohol vrátiť. „Jediná možnosť ako to urobiť bola začať písať pre poľské noviny. A tak som sa stal novinárom.“ Vrátil sa tam aj napriek tomu, že tam bol veľmi chudobný a priznal, že žil na ulici. „Aby som prežil mal som viacero zamestnaní.“ Napriek tomu neľutuje a Turecko má svoje miesto v jeho srdci. Na otázku či existuje v Poľsku cenzúra v literatúre a či Poliakov zaujíma situácia v Turecku s úsmevom odpovedal: „Žiadna cenzúra neexistuje, pokiaľ viem... v súčasnej situácii však nikde neviete... a Turecko je dôležitá krajina, takže si myslím, že ak sa tam niečo deje, zaujíma to rovnako Poliakov ako Slovákov."
Tuna Kiremitçi (TR): „Keď príde turecký spisovateľ na západ, chcú od neho len príbehy o lietajúcich kobercoch.“ 
A aerodynamické problémy lietajúcich kobercov sa skloňovali počas celého rozhovoru s týmto všestranne nadaným tureckým umelcom, ktorý sám o sebe skromne povedal: „Som hudobník, píšem len zo zábavy.“ Prečo lietajúce koberce? „Pretože je to také klišé. Paródia na fungovanie súčasného západného tržného mechanizmu.“ Možno to má prezentovať náš zastaraný spôsob pohľadu na Turecko ako výlučne na krajinu tisíc a jednej noci či krajinu lietajúcich kobercov. A bolo to prezentované tak často, že to zjavne napokon stratilo svoj konkrétny obsah. „Napísal som o autorovi, ktorý sa vyberie hľadať ten najlepší príbeh o lietajúcom koberci. Pričom som prostredníctvom hlavnej postavy chcel čitateľovi ukázať ako málo sa vie o tejto krajine, jej chudobnom spôsobe života, ktorým sa tu žije.“
Celé stretnutie sa samozrejme nevyhlo aj otázkam politického charakteru a spoločenského postavenia žien. Obaja autori však veľmi bravúrne a s jemným humorom dokázali odpovedať tak, aby nevznikli žiadne politické rozkoly a večer mohol prebiehať v príjemnej a uvoľnenej atmosfére.